Blogopeklo: Dusná atmosféra medzi blogerkami

Asi ako nikto, ani ja nemám rada pondelkové rána, no našťastie pre mňa tento semester pondelkové ráno znamená voľno v škole a tak mám čas písať ďalší z mojich článkov. Dnes to nebude o kozmetike ani o móde či bývaní. Dnes sa chcem len trochu zamyslieť nad blogerkami a ich vzťahmi medzi sebou a o vzťahu blogerka a čitatelia.

V poslednom čase akoby sa roztrhlo vrece s otvoreným ohováraním a nenávisťou medzi blogerkami. Už som o nejednej babe počula, že je namyslená a falošná a neviem ešte aká. A najviac ma mrzí, že som to počula o mojich obľúbených blogerkách, ktoré mi vôbec ale vôbec namyslené nepripadajú byť. Jasné, nepoznám ich osobne a možno každá z nás je v reáli iná ako sa na blogu môže zdať. Ale nemyslím si, že z jedného stretnutia by sa dalo naozaj súdiť aký ten človek je. Veď koľkokrát sa vám už stalo, že niekto vo vás zanechal negatívny prvý dojem a keď ste ho lepšie spoznali, stali ste sa neskutočnými priateľmi? 





A čo ma mrzí ešte viac je, ako sa tu za všetko kritizujeme - ježiiiš, to je zase líčenie pre klauna alebo tie nechty sú moc špicaté či preboha čo to máš zase na sebe??? Halóóó ľudia, úlohou blogov nie je len predstavovať najnovšie trendy a povedať vám o tej novej super extra maskare, ktorá sa o týždeň začne predávať v našich obchodoch. Pre mňa je blog nástrojom na vyjadrenie vlastného štýlu, vlastnej tvorivej práce, sú to nápady dievčat, je to prezentácia toho čo baví ICH. Nikto nevraví, že to modro-fialovo-kankalinkové líčenie máte nosiť do školy. Ak sa vám nepáči, je to v poriadku, ale nemusíme si tu teraz navzájom trhať vlasy za to, čo si to tá či oná blogerka dovolila na SVOJOM blogu odprezentovať. Sto ľudí, sto chutí predsa. Takže horúce hlavy by mohli trošku vychladnúť. Mne keď sa niečo nepáči tak to zavriem a nedívam sa na to.. Nemám potrebu niekoho urážať za to, že má iný vkus ako ja. A ďalšia vec - niekto nevyzerá podľa vašich predstáv, je nízky, chudý, tučný, nemá obočie ako striešku, má ho príliš hrubé, nemá ho dokreslené.. A? Čo má ako byť? Veď každý sme taký aký chceme byť, ako sa cítime dobre. Ja sa nebudem ráno tri hodiny maľovať len preto, aby som na fotke presne ulahodila oku niekoho, kto sa na mňa pozerá skrz monitor a pritom budem v duchu trpieť a cítiť sa zmaľovaná ako Marfuša. Proste vaše líčenie má odrážať vás a nie nejaké trendy. Ak sa v tom vy nebudete cítiť dobre, nikdy to ani dobre vyzerať nebude - ani keď to okopírujete z Vogue magazínu. Proste to je to, čo sa vás snaží naučiť napríklad aj taká Lou. Tutoriál na youtube nie je od toho, aby ste ho celý okopírovali s rovnakými farbami. Keď robí Lou modré líčenie a vy z hĺbky duše nenávidíte modrú farbu, tak ho urobte vo farbe, ktorá vás baví. Nenadávajte na Lou, že tá modrá je otrasná a že sa to nedá nikam von vziať. Keď to chce ona nosiť a keď cíti, že toto je jej pravé JA, tak nech to nosí. Na očiach to má predsa ona, nie vy, tak prečo jej za to nadávať? Spravte to po svojom. Blogy sú od toho, aby sme sa navzájom inšpirovali, nie kopírovali!!! 

Jasné, opodstatnená kritika je v poriadku, keď si niekto nanesie rúž tak, že ho má ešte aj na zadných zuboch, tak asi potrebuje trochu usmerniť, ale aj kritika sa dá podať slušne, bez nadávok a pod vlastným menom. Nemusíte sa skrývať za anonymov, keď sa podpíšete Lenka ja aj tak neviem či ste Lenka P. z Bratislavy alebo Lenka Z. z Košíc. Neverili by ste, ako môže správna kritika posunúť (nielen) blogera vpred, ale zase ide o to, že mu nesmiete začať nadávať a urážať ho. Ja tiež nie som dokonalá a môj blog aj ja máme pred sebou ešte more vecí, ktoré potrebujeme zlepšiť - fotky, dizajn, sociálne siete.. Vždy je na čom pracovať, ale človek k tomu postupne dôjde malými krôčikmi. Nikto učený z neba nespadol a to platí aj o blogoch a blogerkách. 

Ďalšou vecou, s ktorou som sa bohužiaľ stretla a asi sa s ňou stretávate aj vy, je závisť. Ona má to a to zadarmo, ona má drahú kozmetiku, ona bola tam a tam.. A čo vám sakra bráni makať na sebe tak tvrdo, aby ste to všetko dosiahli jedného dňa aj vy? Neverím, že všetkým blogerkám spadol úspech len tak z neba. Každá jedna prišla s niečím, čo ľudí zaujalo a čím dala svetu vedieť, že aj ONA je súčasťou blogerskej komunity. Áno, niekto sa narodí do bohatšej rodiny, niekto do chudobnejšej. Niekto píše o krémoch Chanel, niekto o Garnier. Niekto kto je študent bez brigády ako ja, má šancu kúpiť si telové mlieko od Prady len v aukcii na pomoc pre opustené zvieratká. A nehanbím sa za to. Nedala som zaň 50€, vydražila som ho podstatne lacnejšie a nemôžem sa vychvaľovať že Aha, pozrite sa na čo ja mám a vy nie.. A predsa zo mňa neubudlo.. Možno jedného dňa budem aj ja mať takú prácu, v ktorej zarobím dosť peňazí na to, aby som mohla dať 50€ za krém na tvár a ďalších 40€ za telové mlieko. Teraz na tom tak nie som, ale práve úspešní ľudia sú to, čo ma motivuje na sebe makať, dokončiť vysokú školu, učiť sa jazyky a vycestovať do zahraničia, lebo čo si budeme klamať, na Slovensku človek nezarobí toľko, aby mohol žiť v prepychu (česť výnimkám). Tým chcem povedať, načo je dobrá závisť? Na to aby na vás ľudia ukazovali prstom, že všetkým len závidíte a nesnažíte sa spraviť nič preto, aby ste dosiahli to čo oni? Veď to nemá logiku. Úspech druhých ľudí vás ma motivovať, nie poburovať či rozčuľovať. 

Jednoducho sa nepozerajte na svet tými negatívnymi a kritickými očami. Každý sme iný, každému sa niečo iné páči, niečo iné má rád. Nie všetky ženy na svete majú neustálu potrebu držať diétu a vážiť 45kíl aj s topánkami. Nie všetci chcú byť vegetariáni a vegáni a rozhodne nie každý sa chce obliekať podľa najnovších trendov a trikrát ročne meniť svoj štýl z Populušky na rebelku a potom zasa na jednorožca. Jasné, vždy je fajn experimentovať a každý z nás potrebuje nájsť sám seba a zistiť, v čom sa cíti najpohodlnejšie. Ale niekto už našiel seba a svoj štýl a my by sme ho mali nechať slobodne prezentovať to, čo sa mu páči. Bez kritiky, bez nadávok, ohovárania a závisti. Ako by ste sa cítili vy, keby sa niekto do vás začal navážať len preto, že cítite potrebu vystúpiť z davu a namiesto čiernej očnej linky si spraviť dúhovú? Asi by vám to príjemné nebolo. Myslím, že nám tu chýba obrovský kus tolerantnosti voči ostatným a to je obrovská škoda. Potláčame vlastnú osobnosť a slepo nasledujeme to, čo nám predhadzujú obchody a média. Nie je to smutné?


0 komentárov: