V hlave mám asi tak trilión myšlienok, o ktoré sa s vami chcem podeliť, len akosi neviem, ako ich mám z tej hlavy dostať von. Nenachádzam tie správne slová a nemám ani dostatok psychickej energie na ďalší článok o blogeroch a youtube scéne. Ale prekážky sú od toho, aby sa prekonávali a tak som opäť tu.
Mám toho toľko na srdci. Mám radosť, že sa tento koníček tak rýchlo rozvíja, ale zároveň cítim hnev voči ľuďom, ktorí sa mu venujú. Mám niekoľko kritických názorov, ktoré musím zo seba dostať, ale zároveň si vravím, že nebudem kaziť deň sebe ani vám. A potom príde moje druhé JA a kľudne do mňa začne rýpať, že niekto predsa už musí tým ľuďom otvoriť oči. Ľudia, ja vážne neviem. Mám pocit, že poukazovať na divadielko, ktoré na nás niektorí blogeri a youtuberi hrajú, je ako hádzať hrach o stenu. Oni s tým neprestanú, lebo veď prečo by aj, keď prachy nesmrdia. A ľudia, ktorí to vidieť chcú, to vidia a kto to vidieť nechce, tomu je zbytočné o tom rozprávať. Ale aj tak ten hnev v sebe mám a nedokážem ho potlačiť.
Ja neviem, ja som asi proste tá chorá nechápavá pipka, ktorá má etické zásady snáď ešte z roku 5 a ktorá naivne čaká, že na svete internete raz bude dobre. Houby s octem. Ľudia chcú byť klamaní a využívaní. Veď ako inak si vysvetliť úspech internetových hviezd, ktoré nám deň čo deň klamú, zahmlievajú, vykrúcajú sa? Ako inak si vysvetliť, že predajné blogoštetky majú väčší úspech, ako tých posledných pár poctivých šnaživcov, ktorí si nekupujú lajky a odbery? Ja vám neviem. Ja to jednoducho nechápem. Jeden deň si blogujem a všetci sme kamaráti, všetci sa podporujeme a druhý deň sa zobudím a je to tu samí had, samá zákerná zmija, ktorá sa neštíti predať vlastnú matku na orgány, ak z toho bude niečo mať.
Asi som už na toto všetko stará. Na jednu stranu nechcem, aby to takto bolo, na druhú stranu nemám energiu ešte niekoho poučovať. Každý má svoje svedomie a keď im to dovoľuje, ja s tým nenarobím nič. Len mi je ľúto, že na divadielka pár vyvolených doplácajú ich diváci, poväčšine malé deti. Neviem, som proste zhnusená z ľudí, ktorí sa neštítia klamať ani malým deťom, ktoré ich bezmedzne obdivujú a považujú za svoje idoly. Ja viem, ja viem, na hlupákoch sa najlepšie zarába.. Ale myslím si, že niektoré veci sú už za hranicou slušnosti. A to všetko kvôli prachom. A kvôli veciam zadarmo. Kam sme sa to dostali, keď za najlepších blogerov považujeme ľudí, ktorí nie sú schopní vydať ani jediný článok o veci, ktorú by si kúpili sami? Každý jeden článok je spolupráca, ľudia ženúci sa za vecami zadarmo sú oceňovaní na pódiu ako blogeri roka a ľudia im za to tlieskajú. Youtuberi, ktorých názor si kúpite za pár tisíc, vás veselo budú propagovať, aj keď celý svoj život bojujú proti vám. A diváci im to žerú aj s navijakom. To ako vážne?
Je mi z toho smutno. Nie preto, že by sa nikto nepokúšal kúpiť si môj názor, to nie, nejde o závisť ako by si mnohí mohli myslieť. A vlastne čo mám závidieť? Že niekto nemá vlastný názor? Alebo že jeho názor je predajný jak štetka na Dééé jedničke? Alebo že mu prachy za reklamu na syr prídu natoľko zaujímavé, že na pár minút zabudne, že sa vlastne od samotného začiatku svojej kariéry venuje móde a nie jedlu? Heh, nedajte sa vysmiať. Je mi proste smutno, že ešte pár rokov dozadu sme si youtube a blogy zapínali práve kvôli tomu, že obyčajní ľudia, ľudia ako my, prezentovali svoje reálne názory a reálne skúsenosti. A teraz? Reklama sa z telky presunula do časopisov a neskôr na internet. Reklamu už nenatáčajú profesionálni herci, ale hercami sa stávajú youtuberi. Youtuberi, ktorých väčšina z nás považuje za svojich virtuálnych priateľov. A priateľom by sa predsa malo dať veriť, alebo sa mýlim?
Áno ja viem, je to ich hobby a živia sa tým a popravde je skvelé ak vás dokáže váš koníček aj uživiť. Ja neodsudzujem to, že niekto odporúča produkt, s ktorým je spokojný. Konieckoncov to robím tiež a myslím, že pokiaľ je to úprimné, tak je to vo všetkých smeroch v poriadku. Je to ako keď sa s kamoškou bavíte o šminkách a poviete jej
"Hej, skús toto, toto je super", akurát to robíte vo veľkom. Čo mi ale v poriadku nepríde je, keď vyhlásená abstinentka za X tisíc robí reklamu na alkohol. To je taký paradox, ako keby beznohý robil reklamu botaskám. A ešte vám pri tom klame až sa jej z kečky parí! Jediná kauza mala X verzií toho, ako to vlastne bolo a potom plné ústa toho, ako poctivo označujeme reklamy, že?! Hmm, kde je napokon pravda, to nevie asi ani sám pánboh. Alebo tu máme youtubera, ktorý veľkoryso podporuje charitu tým, že minie pár stoviek korún na stieracie losy, aby potom pred očami nás všetkých
(vlastne nie, pred našimi očami nie, keďže kamera jaksi nesníma, čo v skutočnosti zotrel a vyhral) mohol srdcervúco pár desiatok vyhraných korún venovať nejakej charite. A urobí to aspoň zo päť krát,
aby boli pozretia, pretože všetci vieme, že pozretia = youtubemoney aby sme všetci videli, aký je pán úžasný láskyplný spasiteľ a že takto môžme pomôcť všetci. Logika level #preslavuaprachyvsetko. Ale nie, nechcem hovoriť o konkrétnych kauzách. Na to tu máme
Drzú Lilian a
Černobílý blog.
Len mi je jednoducho na zvracanie keď vidím, že takýto ľudia - ľudia, ktorí klamú za prachy, ľudia, ktorí manipulujú svojimi fans, ľudia, ktorí sú arogantní voči všetkým, kto im nelezie do zadku, ľudia, ktorí si vymazávaním komentárov a blokovaním ľudí prikrášľujú realitu podľa toho, ako sa im to zrovna hodí - sú najúspešnejší na CZ/SK scéne a ľudia, ktorí na celý tento cirkus, celé toto divadielko, akýmkoľvek spôsobom poukážu, sú označovaní za závistlivých hejterov, ktorí v živote nič nedosiahli a snažia sa len priživiť na niekom inom. Ako vážne? Vážne si myslíte, že máme potrebu ohriať si polievočku na tom, že niekto z ľudí robí hlupákov? Vážne máte pocit, že niekomu závidíme, že nemá chrbtovú kosť? Skôr si myslím, že my čo máme všetko vydreté dokážeme oceniť svojich fanúšikov a preto sa ich snažíme ochrániť pred ľuďmi, s ktorými už máme svoje negatívne skúsenosti. Vedieť o tom, čo sa deje a vedome to popierať alebo zatvárať pred tým oči, je podľa mňa rovnako zlé, ako byť tým, kto sa takto správa.
Sociálne siete